Morfológia ihličnanov

Morfológia je vedná disciplína, študujúca tvary, zloženie, vývin a premenu rastlinných orgánov. 

Stromy sú jedným z rastových typov drevín.Majú diferencovanú stonku,táto v dolnej časti vytvára priamy nerozkonárený kmeň, ktorý v hornej časti prechádza do rozkonárenej koruny. Vo všeobecnosti sú to rastliny s trvácou a zdrevnatievajúcou stonkou a s obnovovacími púčikmi, ktorých telo pozostáva z podzemných a nadzemných orgánov.    

Morfologická charakteristika ihličnanov.

Ihličnany sú viacročné rastliny so zdrevnatenými stonkami a výhonkami konármi. Podľa výšky stonky kmeňa a jeho charakteru rozdeľujú sa na stromy a kry. Kmene stromov sú priame, priebežné a pri niektorých druhoch v hornej časti rozkonárené. Pri kroch sa zdrevnatená stonka rozkonáruje odspodu. Medzi stromami a krami neexistujú ostré hranice. Za priaznivých podmienok mnohé krovité druhy majú stromovitý vzrast, alebo naopak, stromy za určitých podmienok zakrpatievajú a majú krovitý vzrast. Niektoré vegetatívne rozmnožované stromovité druhy rastú iba ako kry.
Strom tvorí kmeň, ktorý postupne hrubne, a rozkonárenú časť korunu. Proti poškodeniu je kmeň chránený kôrou, ktorá sa vo vyššom veku pri väčšine ihličnanov mení v popraskanú borku. Kôra aj borka sú premenlivé, často aj v rámci jedného druhu. Niektoré druhy jedlí a duglaska majú v mladšom veku na kôre živičné pľuzgieriky. Borka býva pozdĺžne popraskaná, môže vytvárať pravidelné políčka, alebo sa odlupuje v plochých alebo okrúhlych šupinách.
Väčšina ihličnanov má pravidelnú korunu, pri mnohých taxónoch sa starnutím mení. Kostru koruny tvoria konáre, ktoré pri väčšine ihličnanov sú usporiadané v pravidelných praslenoch, ale môžu mať aj striedavé alebo špirálové postavenie. Podľa postavenia sa rozoznávajú vodorovne odstávajúce, šikmo stojace, oblúkovite ohnuté a previsnuté. Delia sa na konáre prvého až n-tého radu. Rozloženie konárov vyššieho raduje pre niektoré druhy typické. Pri niektorých druhoch sú dobrými rozlišovacími znakmi konáriky (najmladšie, konáriky najvyššieho radu). Môžu mať typické zafarbenie, ochlpenie, povlak. Niektoré druhy sa rozlišujú podľa výrastkov
listových vankúšikov na konárikoch, na ktorých sú ihlice. Po opade ihlíc sú tieto listové vankúšiky dobrými identifikačnými znakmi. Vytvárajú drsný a hrboľatý vzhľad konárov. Pre niektoré druhy borovíc sú typické malé šupinovité listy, ktoré spôsobujú drsnosť konárov bez ihlíc. Okrem normálnych výhonkov (makroblastov) sa pri niektorých druhoch ihličnanov tvoria skrátené konáriky (brachyblasty). Dosahujú dÍžku len niekoľko cm a ročne prírastky sú len niekoľko mm. Ihlice na skrátených konárikoch sú špirálovite nahustené, takže vyzerajú ako zväzok.
Aj púčiky môžu byť pri niektorých druhoch dobrými rozlišovacími znakmi. Rozdielna je veľkosť, tvar, smolnatosť, tvar a zafarbenie obalových šupín. Tvar púčikov je pri ihličnanoch menej premenlivý ako pri listnáčoch. Prevažne je guľovitý, vajcovitý, kužeľovitý alebo vretenovitý.
Väčšina ihličnanov má úzke listy ihlice. Ploché šupinovité listy sú typické pre zástupcov čeľade cyprusovitých. Sú len niekoľko mm veľké a vyrastajú na konáriku v dvoch protistojných pároch. Na niektorých borievkach a na niektorých juvenilných formách cypruštekov a tují sa na jednej rastline môžu vyskytovať šupinovité aj ihlicovité listy. Ihlicovité listy vyrastajú jednotlivo, pri boroviciach vo zväzkoch po 2, 3 a 5. Na báze má zväzok ihlíc blanitú pošvu dlhú 1-4 mm. Pri väčšine druhov na jar druhého roka odpadáva, pri niektorých druhoch zostávajú jej zvyšky do zimy druhého roka. Druhy s jednotlivo vyrastajúcimi ihlicami sú usporiadané v špirále. Niektoré druhy majú bazálnu časť ihlice tak stočenú, že ihlice vytvárajú dva rady. Takéto usporiadanie ihlíc sa nazýva dvojradové alebo hrebeňovité. Na niektorých druhoch ihlice skutočne vyrastajú v dvoch radoch. Ihlice sú buď striedavé, alebo protistojné. Menej časté je praslenovité usporiadanie ihlíc. Pre jednotlivé rody je charakteristický spôsob prisadania ihlice na konárik. Báza ihlice môže byť diskovite rozšírená, po opade je konárik hladký a po ihlici zostáva iba svetlá okrúhla stopa. Ihlice môžu vyrastať na výrazných listových vankúšikoch. Niektoré druhy majú ihlice naspodku zúžené a pripomínajú stopku. Pri niektorých rodoch ihlice spodnou časťou zbiehajú po konáriku a po opade ihlíc je konárik ryhovaný. Dĺžka ihlíc patrí medzi typické znaky druhov alebo kultivarov. Niekedy sa však môže meniť aj vplyvom ekologických podmienok. Medzi dôležité identifikačné znaky patrí aj šírka, tvar a prierez ihlicou. Pre niektoré druhy je dôležité zakončenie ihlice, ktoré môže byť ostro zahrotené až vykrojené. Tento znak nemusí byť identický pri mladých rastlinách a môže sa meniť aj v závislosti od polohy konárov v korune. Okraj ihlíc býva hladký alebo pílkovitý. Ihlice sú najčastejšie zelené. Sivé zafarbenie môže súvisieť s výskytom prieduchov, okolo ktorých sa vylučuje vosk vytvárajúci belavé pásiky. Kultivary môžu mať žlté a biele ihlice a ihlice úplne alebo iba čiastočne zafarbené.
Malú identifikačnú hodnotu pri ihličnanoch majú kvety. Pri väčšine stromovitých druhov ich možno ťažko vidieť. Ihličnany majú rôznopohlavné kvety, väčšina druhov je jednodomá, to znamená, že samčie a samičie kvety rastú na jednom strome. Existuje iba málo rodov, ktoré majú dvojdomé rastliny. Samčie kvety väčšiny druhov sú jahňadovité s početnými špirálovite usporiadanými plochými tyčinkami. Samičie kvety sú usporiadané v klasovitých šišticiach plodných šupín v pazuchách listeňov. Plodné šupiny sú ploché, majú nahé vajíčka. Vajíčka sa opeľujú priamo vetrom. Semená ihličnanov s rôzne vyvinutými plodolistami a niekedy aj s listeňmi sú zoskupené v šiškách. Niektoré druhy vytvárajú zdužinaté alebo blanité i drevnaté šištice. Borievky vytvárajú šištice zdužinatené na nepravú bobuľu. Šiška sa skladá zo zdrevnateného vretena, ku ktorému prirastajú drevnaté ploché šupiny a listene. Semeno leží voľne na plodolistoch. Šišky sa ešte na strome rozpadávajú, alebo sa plodné šupiny len roztvárajú a semeno vypadáva. Semená sú krídlaté, orieškovité alebo uzatvorené v zdužnatenej šištici. Pre rastlinu významné, no neviditeľné, a preto pre rozlišovanie ihličnanov nevhodné sú korene. Zaujímavou (viditeľnou) formou premenených koreňov sú dýchacie korene, ktoré zabezpečujú transport kyslíka do podzemných orgánov zatopených vodou (tisovce). V rámci individuálnej premenlivosti druhu sa vyskytujú rozličné ekologické, ale najmä morfologické formy, ktoré sa od druhu odlišujú zmenou určitých vlastností a niektorých orgánov a ich častí. K prirodzene sa vyskytujúcim morfologickým formám patria kultivary, ktoré boli vyšľachtené zámerne a ďalej sa rozmnožujú vegetatívne. Táto skupina drevín sa odlišuje od druhu veľkosťou, tvarom koruny, textúrou, morfológiou konárov a ihlíc, zafarbením a podobne. Morfologické znaky významné pre identifikáciu, ako aj tie, ktoré sú dôležité pre použitie drevín, sú uvedené v opisoch jednotlivých taxónov.