Rozmnožovanie

 Rozmnožovanie
V prírode sa ihličnany rozmnožujú generatívne, t.j. semenom, iba v ojedinelých prípadoch sa rozmnožujú vegetatívne. Vegetatívne sa rozmnožuje napríklad tuja riasnatá, ktorej dolné konáre sa zakoreňujú a z nich postupne okolo materského stromu vyrastú nové stromy. Najbežnejšie sa tento spôsob rozmnožovania vyskytuje pri poliehavých borievkach, niekedy aj pri krovitých boroviciach, ktorých konáre sa na miestach styku so zemou zakoreňujú a takto sa môžu rozrastať. Za určitých podmienok (lavínové, suťové dráhy) sa môžu celé dreviny alebo ich zakorenené časti prenášať na iné miesta, na ktorých sa zakorenia. Častým prípadom je aj zakoreňovanie dolných konárov drevín rastúcich v extrémnych podmienkach a na hornej hranici lesa. Pri pestovaní sú oba spôsoby rozmnožovania rovnocenné. V lesníckej praxi sa využíva vo väčšej miere generatívne rozmnožovanie, kým v sadovníckom škôlkarstve má veľký význam vegetatívne rozmnožovanie.
Semenom sa rozmnožujú všetky druhy, ktoré vytvárajú dostatok klíčivého semena. Semenné potomstvo sa vyznačuje vyššou vitalitou, odolnosťou a prispôsobivosťou, obyčajne aj mohutnejším vzrastom, ale najmä väčšou variabilitou potomstva. Vegetatívne časťami rastlín sa rozmnožujú dreviny, ktoré nevytvárajú dostatok klíčivého semena, alebo majú nepravidelné semenné roky. Vegetatívne sa rozmnožujú aj všetky vzrastové, farebné a iné kultivary s vlastnosťami, ktoré sa v semennom potomstve nededia, ako aj všetky druhy drevín, pri ktorých je vegetatívne rozmnožovanie z ekonomických a technologických príčin výhodnejšie.
Základom generatívneho rozmnožovania sú dobre vyvinuté, zrelé a zdravé semená, ktoré dozrievajú na stromoch väčšinou v prvom roku. Iba semená borovice, cyprušteka nutkanského, borievky obyčajnej a niektorých ďalších druhov dozrievajú v druhom roku. Prvé dozrievajú rozpadavé šišky jedlí a pasmrekovca (september—október), neskôr na jeseň a v zime šišky cypruštekov, tují, borovíc, smrekov, smrekovcov, duglasky, jedľovcov a pod. Uzatvorené šišky sa zberajú za suchého počasia ihneď po dozretí. Olejnaté semená ihličnanov pri nevhodnom uskladnení rýchlo strácajú klíčivosť, preto sa najlepšie uchovávajú v šiškách vo vzdušných a chladných miestnostiach. Semená sa lúštia tesne pred sejbou, alebo sa vylúštia ihneď po zbere šišiek a uskladňujú sa v jutových vreciach voľne zavesených v suchých vzdušných a chladných miestnostiach alebo v chladiarňach.
Dužinaté plody ginka, borievok, tisov, patisov a toreje sa zbierajú ihneď po vyfarbení, zbavujú sa osemenia (nakvasením) a hneď sa stratifikujú. Inak rýchlo strácajú klíčivosť. Semená borovíc, smrekov, smrekovcov, duglasky a jedlí možno v hermeticky uzavretých nádobách uskladňovať aj niekoľko rokov za predpokladu zníženia obsahu vody v semenách na 5—6 % (pri jedli 7—9 %)‚ pri teplote —4 až — 10°C (jedle — 10 až — 15°C). Semená s dužinatým osemením, ako aj semená niektorých ďalších druhov, napr. borovice limbovej, sa po zbere stratifikujú, t.j. zmiešané s vhodným vlhkým substrátom (piesok, perlit, rašelina, piliny a ich zmes) sa uskladňujú v nádobách pri teplotách približujúcich sa bodu mrazu počas celého zimného obdobia. Najvhodnejším obdobím na sejbu semien je jar. Chúlostivejšie druhy sa sejú do skleníkov alebo do fóliovníkov do nádob (pri menšom počte semien), prípadne na záhony (jedla grécka, j. kórejská, cédre, cypruštek tupolistý, borievka čínska, chvojníky, smrek čierny, borovica limbová, b. hustokvetá, b. ťažká, tisovce, tisy, tuja riasnatá, jedľovce, araukárie, toreje, patisy atď.). Nestratifikované semená sa sejú už od marca, stratifikované až vtedy, keď začali klíčiť. Väčšinu ihličnatých druhov možno siať do voľnej vyhriatej pôdy na vopred pripravené záhony. Klíčenie trvá v závislosti od druhu 3—6 týždňov. Vzchádzajúce semenáčiky sa musia zatieniť, záhon treba udržiavať v bez burinovom stave, kypriť a podľa potreby zavlažovať. Semenáčiky sa rozsádzajú až na budúcu jar na záhony vo vzdialenosti 200 x 80 — 100 mm. Po 2—3 rokoch sa škôlkujú. Mladé semenáčiky sa môžu po vzídení rozsadiť do kontajnerov a postupne presádzať do väčších nádob.
V záhradníckej a sadovníckej praxi sa viac používa vegetatívne rozmnožovanie. Ihličnany možno rozmnožovať odrezkami a vrúbľovaním.
Odrezkami sa rozmnožujú takmer všetci zástupcovia čeľade cyprusovitých (borievky, tuje, cyprušteky, cédrovec, tujovka, mikrobiota, cyprusy), tisy, nízke kultivary smrekov, jedlí, jedľovca, duglasky a borovíc, metasekvoja, toreja, kryptoméria, patisy a ďalšie. Najvhodnejší termín odrezkovania je koniec leta (júl a august). Vtedy sa rozmnožujú prakticky všetky ihličnany, ale predovšetkým zakrpatené formy smrekov, duglasky, jedle a borovice. V septembri až v októbri možno rozmnožovať borievky, tuje, cyprušteky a tisy až do decembra. Krátko pred pučaním (apríl) sa rozmnožujú niektoré druhy borievok. Odrezky sa odoberajú z bočných konárikov mladších rastlín. Len pri stĺpovitých tisoch a borievkach sa odoberajú z vrcholových konárikov. Mali by byť dlhé 40—120 mm s päťkou minuloročného dreva, ktorá sa zarovná nožom, alebo sa odrezávajú nožom na konárový krúžok. Pri odrezkoch z terminálových výhonov sa robí dlhší rez, alebo sa na boku odrezáva pásik kôry. Na dolnej časti odrezka sa na dĺžke asi 20 mm odstránia ihlice alebo krátke konáriky. Pri letnom rozmnožovaní sa odrezky napichajú do pareniska, pri neskoršom termíne sa napichajú do rozmnožovateľského záhona v skleníku alebo do misiek, príp. debničiek. Ako substrát sa používa zmes riečneho piesku a rašeliny alebo perlit. Vrstva substrátu má byť hrubá najmenej 50 mm. Pestovateľská nádoba má mať dobrú drenáž. Pred napichaním možno odrezky stimulovať, aby sa rýchlejšie zakorenili. Po napichaní sa výdatne zalejú a prikryjú fóliou z PVC a udržiava sa teplota vzduchu 15—18°C. Po vytvorení závalu treba začať vetrať. Zakoreňovanie trvá 6—24 týždňov. Najpomalšie sa zakoreňujú tisy, najhoršie kultivary smrekov, jedlí, jedľovcov a borovíc. Pareniská sa na zimu zakrývajú, v skleníkoch sa v januári zníži teplota na 8—10°C. Prvé zakorenené odrezky začíname črepníkovať koncom mája a v črepníkovaní pokračujeme až do jesene. Črepníky zapustíme do pareniska, alebo rastliny môžeme vysádzať voľne v spone 80 x 80 mm; zakrývame ich oknami. Po zakorenení ich otužujeme vetraním. V parenisku sa pestujú ešte jeden rok a v nasledujúcom roku na jeseň alebo na jar sa vysádzajú na záhony do sponu 150—200 x 300 mm. Po dvoch rokoch sa škôlkujú. Rastliny možno pestovať aj v kontajneroch bez rozsádzania, vysádzania a škôlkovania. Postupne ich však presádzame do primerane veľkých nádob.

V špecializovaných okrasných škôlkach sa niektoré ihličnany vrúbľujú. Takto sa rozmnožujú všetky kultivary, ktoré nemožno rozmnožovať odrezkami. Vrúbľujú sa predovšetkým stromovité kultivary zástupcov z čeľade borovicovitých (jedla, smrek, borovica, jedľovec, duglaska, smrekovec, céder), niektoré kultivary cyprušteka nutkanského a c. okrúhlolistého, borievok, tují, tujovky, tisov a pod. V škôlkarskej praxi sa často vrúbľujú aj niektoré pôvodné druhy, ktoré pre nedostatok semena nemožno rozmnožovať generatívne. Dôvodom takéhoto rozmnožovania sú často ekonomické záujmy.
Ihličnany sa vrúbľujú v letnom období (august) vonku, alebo v zime už od novembra, ale najmä vo februári a v marci v skleníku. Vždy sa vrúbľujú na dobre zakorenené viacročné semenáče, ktoré musia byť vždy hrubšie ako vrúbeľ. Ako podpník sa používajú väčšinou semenáče pôvodných druhov, ale môžu sa použiť aj semenáče iných druhov, prípadne podpníky rozmnožované odrezkami alebo vlastné korene (dáždnikovec).
Dvoj až štvorročné podpníky hrubé 5—8 mm sa na jar (pre letné vrúbľovanie), alebo koncom leta (pre zimné) vysadia do črepníkov, ktoré sa zapustia do pôdy na záhony alebo do pareniska. Asi mesiac pred vrúbľovaním sa prenesú do poloteplého skleníka, v ktorom začnú pučať. Vrúble sa režú tesne pred vrúbľovaním, alebo sa uskladňujú v chladiarňach. Na vrúbľovanie sa používajú jednoročné koncové konáriky, pri taxónoch s tenkými konárikmi aj dvojročné (duglaska, jedľovce, tisy, tuje, ale aj niektoré taxóny borovice). Najčastejšími spôsobmi vrúbľovania je bočné plátkovanie pri hrubých vrúbľoch (jedle, borovice, smreky) a vrúbľovanie do boku (za kôru) s klinovým rezom vrúbľa pri tenkých vrúbľoch. Pri štepení sa skracujú len prerastené podpníky. Pred vrúbľovaním je dôležité rastliny výdatne zaliať vodou, pretože vrúbľovance sa dovtedy, kým nezrastú, nezalievajú. Zakladajú sa na záhon do vlhkej rašeliny šikmo tak, aby vrúbeľ stál kolmo. Pri letnom vrúbľovaní sa pareniská tesne uzavrú oknami a niekoľko týždňov sa nevetrá. Pri zimnom vrúbkovaní sa črepníky s vrúbľovancami ukladajú v skleníkoch podobne na stoly alebo na záhony pod fóliové tunely. V lete sa udržuje stála teplota 18—20 °C. V zime sa prvý týždeň udržiava teplota 10—12°C a potom sa zvýši na 12—15 °C. Na vyššiu teplotu sú náročné najmä tisy, ale aj niektoré druhy borievok, duglaska a tuje. Keď vrúbeľ zrástol s podpníkom (8—10 dní), podpníky sa skrátia asi o 1/3—1/2, uvoľní sa obväzový materiál, črepníky sa postavia kolmo a vrúbľovance sa začnú otužovať. Pri tisoch, borievkach a tujách zrastanie trvá asi o týždeň dlhšie. Hneď po zrastení sa celá časť podpníka nad miestom vrúbľovania odstráni, pri ostatných druhoch sa podpník odstráni až vtedy, keď vrúbeľ začne intenzívne rásť. Vrúbľovance sa v lete vysádzajú na záhony tak, aby miesto vrúbľovania bob v zemi, jednoosové ihličnany sa vyväzujú o kolíky. Zo záhonov sa potom škôlkujú a za 3—5 rokov ich možno predávať. Rozmnožovanie ihličnanov je náročná práca a vyžaduje si vysokú profesionalitu.